Založenie šahanského kláštora sa spájalo s menom Martina z rodu Hunt–Poznanovcov. Dátum založenia sa odhaduje na obdobie medzi rokmi 1214 a 1234, pričom niektoré výskumy zužujú tento časový interval na roky 1223 až 1234. Základy múrov kláštora pochádzajúce z obdobia neskorých Arpádovcov svedčia o existencii dvoch väčších, sie
Tiež sa vyhrážal, že majetky v Šahách podpáliových budov. Jedna z budov bola podľa objavených základov poschodová. Celý komplex niesol charakteristické znaky románskeho slohu – vyznačoval sa hrubými masívnymi múrmi a otvormi zakončenými polkruhovými oblúkmi. Najkrajší, dodnes viditeľný prvok z obdobia románskej a ranogotickej éry kláštora – vstupný portál - sa nenachádza priamo v budove kláštora (konventu), ktorá bola mníchmi viackrát prestavaná. Dnes ho môžete vidieť na západnej strane kostola, kde bol sekundárne premiestnený.Portál postavený z kameňa bol bohato vyzdobený rezbami. Napriek tomu, že súčasná podoba kostola už nesie štýlové prvky barokovej prestavby, severná stena lode pod omietkou nepochybne skrýva aj staršie časti. Zo stredovekého zariadenia sa zachovala len jedna neskorogotická drevená socha zobrazujúcaPannu Máriu s malým Ježiškom. Z obdobia renesancie sa tiež zachovala jedna pamiatka: vyrezávaný náhrobný kameň prepošta Františka Fegyvernekiho.
Ako hospodárili rehoľníci v kláštore v stredoveku a ranom novoveku?
V okolí kláštora sa nachádzali polia, jazerá, lesy a hospodárske budovy. Majetky – ktoré sa dostali do vlastníctva rádu prostredníctvom darov – zabezpečovali živobytie pre obyvateľov prepoštstva. Poľné práce vykonávali laickí bratia, čiže neordinovaní členovia kláštora. Poľnohospodárske produkty sa používali podľa pokynov prepošta. Dopestovanú úrodu si rehoľníci uskladňovali v kláštorných sýpkach pre vlastnú potrebu, ale pravidelne dávali dary aj pre chudobných v obciach.
Kláštorná gastronómia. Čo a kedy jedli šahanskí premonštráti v stredoveku?
V stredoveku a na začiatku novoveku jedli rehoľníci len dvakrát denne, a počas dvoch pôstnych období, na advent a veľkonočný pôst, len raz, kedy si dopriali iba obed. V súlade so svojimi sľubmi sa na stôl dostávali len veľmi jednoduché jedlá vo forme ovocia, kaše a chleba. Mäso nejedli vôbec.
Rehoľníci poznali aj tajomstvá výroby piva. Pivo bolo pre členov rádu veľmi užitočné, bolo výživné, jeho príprava v tom čase nebola obzvlášť komplikovaná a, čo je dôležité, obyvatelia kláštora ho mohli piť aj počas pôstu.
Práca v kláštore
Šahanský premonštrátsky kláštor okrem náboženskej činnosti fungoval v stredoveku aj ako tzv. hodnoverné miesto (lat. locus credibilis), čo dnes zodpovedá kvázi notárskemu úradu. Rehoľníci boli vzdelaní, gramotní ľudia, zbehlí v jazykoch a právnej vede. Získané poznatky sa snažili využiť aj v prospech prostého ľudu.
František Fegyverneki, prepošt (predstavený) šahanského kláštora, bol v roku 1510 vymenovaný za generálneho vizitátora všetkých premonštrátskych komunít v Uhorsku. Aktívne sa podieľal na reformnom hnutí premonštrátskeho rádu a na získavaní premonštrátskych majetkov, ktoré sa dostali do rúk svetských osôb.
Štúdium a práca v šahanskom kláštore
Premonštrátsky mních František Fegyverneki sa v roku 1506 stal predstaveným šahanského prepošstva. Pod jeho vedením kláštor prekvital. Okrem činnosti hodnoverného miesta prebiehalo medzi múrmi prepošstva aj prepisovanie kódexov a výchova kňazov.
Nadaných mladých mužov, povolaných na pastoračnú službu a premonštrátsky život, učili čítať a písať, osvojovali si vedu latinského jazyka, teológie, liturgie a rétoriky, aby potom ako vysvätení rehoľníci-kňazi slúžili medzi ľudom.
Kódexy boli vtedy nesmierne drahé a vzácne. Mnísi ich celé dni prepisovali písmeno po písmene, pričom dôležité texty a iniciály vyfarbovali vzácnymi atramentmi. Hotové listy kódexov zviazali do trvácnych, najčastejšie kožených väzieb, čím uchovávali vedomosti pre nasledujúce generácie.
Sporná záležitosť z pera Františka Fegyvernekiho
František Fegyverneki popri svojich rôznorodých činnostiach bdelo sledoval záležitosti a ťažkosti každého člena svojej komunity – dokonca aj tých najmenších. Rovnako energicky sa vysporiadal aj s útokmi namierenými proti nemu. Svedčí o tom jeho list adresovaný sudcovi v Banskej Štiavnici:Tento môj poddaný sa mi sťažoval, že náš bývalý organista, ktorý dnes býva v Štiavnici, mu nezaplatil prepravné za to, že ho viezol zo Šiah do Štiavnice. Organista mu tvrdil, že prepošstvo mu ešte dlží za jeho služby vykonané v Šahách. Na cestu do Štiavnice a aj po príchode tam ma pred poctivými ľuďmi opovržlivými slovami označoval, tvrdiac, že som podvodník a že som ho ukrátil v jeho odplate.
Tiež sa vyhrážal, že majetky v Šahách podpáli
Žiadam pána sudcu, aby organistu donútil zaplatiť prepravné a stanovil termín, dokedy sa musí organista preukázať pred súdom, že mu ešte dlžím. Za pohanu a ohováranie žiadam pred súdom zadosťučinenie a rozsudok. Tento list hovorí sám za seba. Nemáme čo odobrať, ani pridať.
25. september 1520. Šahy.“
Koniec premonštrátskej éry, osmanská nadvláda a začiatok jezuitskej éry
S postupom osmanských vojsk premonštrátski rehoľníci opustili šahanský kláštor, ktorého prestavba na pevnosť sa začala už v roku 1537.
Opevnený kláštor v Šahách bol spod tureckej nadvlády definitívne oslobodený v roku 1685. Opustený kláštor v zlom stave daroval kráľ Leopold I. v roku 1688 jezuitskému rádu. Jezuiti v roku 1734 postavili dnes viditeľný kostol, pričom k jeho vchodu umiestnili pôvodný portál kláštora z 13. storočia. Počas pôsobenia jezuitského rádu plnili Šahy a majer, vybudovaný v areáli niekdajšieho kláštora, úlohu panského (dominiálneho) centra.
Vybudovanie jezuitského hospodárskeho dvora
Jezuitskí rehoľníci postavili koncom 17. storočia z ruín kláštora sýpku, ktorú v prvej polovici 18. storočia barokovo prestavali a rozšírili o administratívne priestory určené na správu panstva. Do budovy zakomponovali zachované neskorogotické detaily, ako sú steny krížovej chodby s impozantnými arkádovými oblúkmi na východnej a južnej strane. Počas pôsobenia jezuitov plnili Šahy a majer v areáli niekdajšieho kláštora úlohu centra panstva. Tomu sa prispôsobilo aj vnútorné usporiadanie tejto centrálnej budovy. Jej severná, približne štvorcová časť slúžila na uskladnenie úrody, zatiaľ čo v južnej časti sa nachádzali panské administratívne a obslužné miestnosti, a to na prízemí aj na poschodí, s tromi izbami na každom podlaží. Jedna z prízemných miestností slúžila ako kaplnka.
